Čakajovce , obec v okrese Nitra, západoslovenský kraj. Leží 146 m. n. m. v podunajskej nížine, na naplaveninách Nitry. Slovanské sídlisko z 11-12 storočia. Prvý záznam je z r. 1251. Hovorí o obci Cheka, ako o sídle rybárov Nitrianskeho hradu. V r. 1259 sa táto obec spomína s názvom Chokoy. V murive sú zvyšky románskej stavby. Kostol je opevnený múrom. Jednoloďová stavba s polkruhovým uzáverom presbytéria, na severnej strane s pristavanou sakristiou a predstavenou vežou nesymetricky umiestnenou na priečelí. Na portály opevnenia sa nachádzajú kamenné sochy, dielo neznámych ľudových umelcov. V r. 1715 sa nachádzalo v obci 12 sedliackych a 11 podželiarskych rodín. V r. 1751 tu žilo na 6 a päť osmín sesiách 71 rodín, ktoré chovali 86 koní, 75 dojníc, 190 oviec, 77 ošípaných a 6 včelstiev. Pálenku si pálili v 4 kotlíkoch. Na Kiklove žili 3 rodiny, mali 8 kráv a 14 svíň. Kostol sv. Jána Nepomuckého, doložený už v 14 st. a prestavaný v r. 1697 sa dochoval dodnes. Erdodyho kaštiel zbúrali v r. 1880. V čase Napoleonských vojen v r. 1805 prechádzali obcou Kutuzovové vojská po podpísaní Bratislavského mieru. Z ostatných pamiatok nachádzajúcich sa v katastri obce, treba spomenúť prícestný kríž z r. 1808. prícestnú sochu sv. Jána Nepomuckého z r. 1844 a prícestný stĺp so sochou Panny Márie z r. 1896. Na jeseň v r. 1848 prechádzajú okolím obce slovenskí dobrovoľníci, skupiny Lewartovského smerom z Leopoldova na Nitru a druhá časť na Banskú Bystricu. V dedine sa už nezachovali pôvodné stavby z nepálenej tehly, pokryté slamenou valbovou strechou. Ojedinelé zachované zvyšky dokazujú, že domy boli trojpriestorové, vchod do pitvora zvýraznený výpustkom. Za obytnou časťou bola maštaľ a šopa. Vo dvore naproti domu bola malá sýpka. Za domami sa nachádzal rad zrubových stodôl so slamenými strechami. Obec obývali vždy Slováci. Severné susediace obce Jelšovce (Jagerseg), Výčapy-Opatovce, Podhorany (Mechenice, Bádice) boli Maďarské. Južne, východne a západne susediace Šurianky, Zbehy, Lužianky (Šarlužky-Kajsa) a Drážovce boli slovenské. Maďarizácia nemala veľký vplyv na rečovú premenu obyvateľstva obce.
Pomenovanie sa vyvodzuje z výrazu Čege, alebo aj Cége, čo označuje zariadenie na chytanie rýb. Toto miesto pri vtoku Radošinky do Nitry bolo pre rybolov mimoriadne vhodné. Z listiny z r. 1401 vieme, že tu postavili vtedy hrádze pre dve väčšie nádrže dažďovej vody, ktoré si zriadili pravdepodobne rybári. V novembri 1431 prechádzali vtedajšou obcou husitské vojská, ktoré vybudovali okolo kostola kamenné opevnenie. Roku 1549 patrila obec Chekey nitrianskemu biskupstvu, ktoré tu malo 11 port. Roku 1576 bola obec vypálená a obsadená Turkami. V roku 1582 obrábali tunajší poddaní aj osadu Jóbtelke. Roku 1606 prechádzali obcou bočkajovské vojská v bojoch proti Turkom. V roku 1641 obzvatelia obce najímali od nitrianskej kapituly osadu Perk medzi Jelšovcami a Kiklovom. Čakajovčania mali les v drážovskom chotári s názvom Berek. V r. 1626 tu žilo na 14 sesiách 27 sedliackych a 2 želiarske rodiny, 6 a pol usadlostí bolo pustých. V r. 1643 postupovali obcou severné časti cisárskej armády proti Rákocziho vojskám, smerom k Fiľakovu. V druhej polovici 17 st. podnikali Turci opäť nájazdy na Nitru a severne od Nitry. V r. 1663 bola zvedená bitka poľských a tureckých vojsk v okolí Nitry. Kostol sv. Kataríny bol v r. 1697 prestavaný.
V školách sa síce násilne učilo po maďarsky, ale výsledky boli slabé. Obyvateľstvo v bývalom Rak. Uhorsku boli maloroľníci a poľnohospodársky robotníci. U roľníkov bola však zaostalá technika obhospodárovania pozemkov. Jedine u Dr. Gabriela Staudta sa dá hovoriť o intenzívnom hospodárení. Jeho starostlivosť o deputátnikov bola však veľmi zlá. Bývanie bolo zlé. V trojmiestnostných domkoch bývali vždy dve rodiny, s počtom príslušníkov jednej rodiny až 15 členov. Práce nebolo, zárobky nepostačovali ani na výživu rodiny. Ako-tak sa žilo iba vlastníkom poľnohospodárskej pôdy, ale i ich výživa bola nedostatočná. Trpelo sa na mnohé sociálne onemocnenia. Lekárskej pomoci nebolo. Pomoc pre biednych však nemala odkiaľ prísť. Lepšie situovaný ľudia mali najviac dvoje oblečenie. Jedno sviatočné umiestnené v truhliciach a pracovné, ktoré sa nosilo bežne. Sviatočný kroj Čakajovských občanov bol typický. V slovenskom národnom múzeu v Martine sú vitríny, kde je umiestnený špeciálne kroj ženy a muža z obce Čakajovce. Vzdelanie obyvateľstva bolo len na priemernej úrovni. Politické uvedomenie bolo nedostatočné. Robotníci pracovali ako nádenníci na miestnom statku, alebo v okolitých statkoch, kde sa chodilo denne od 3 hodiny ráno a prichádzalo sa až po zotmení. Často sa spomína u starších občanov onemocnenie tzv. „vlčavkou“, kedy následkom avitaminózy sa za šera stráca zrak a tým aj orientačné schopnosti. Do práce sa mohlo ísť iba v skupinách, lebo jednotlivci by sa nemohli orientovať a cestou by zablúdili. Isté zlepšenie nastalo ku koncu 19. storočia, kedy časť robotníkov bola zamestnaná na stavbe železnice Nové Zámky- Prievidza. No zárobky boli veľmi slabé i tu a pracovné výkony boli nadľudské. Ako sezónni robotníci pracovali niektorí občania na príležitostných stavbách ako murárski a tesárski pomocníci. Najstaršie a najrozrastenejšie rodiny v obci sú: Bíroví, Bojdoví, Laukoví, Koňanoví, Čentéšoví, Lahučkí, Vargoví, Gregušoví a Godároví. Najväčšiu výmeru mali pozemky patriace Bolskerovi Albertovi a Ghyllanyimu Štefanovi. Tieto pozemky odkúpil Gabriel Stadt, hlavný tabulárny sudca z Budapešti, ktorý býval v Čakajovciach od r. 1925 až do prechodu fronty v r. 1945, kedy sa odsťahoval na neznáme miesto. Opis krojov, ktoré nosili občania v minulosti.
Muži: Na hlavách nosili „širák“ s veľkou strechou, ozdobený stuhou, cez ktorú bola otočená pletená šnúrka zakončená uzlami v podobe žaľuda. Klobúk bol pestený. Nosil sa len na sviatočné príležitosti. Pod zdobenou košeľou nosili „trigá“ bielej farby. Košele boli z konopného plátna, boli bohato vyšívané. Rukávy boli úzke, ale nosili sa košele aj so širokými rukávmi. Na spodku rukáva sa zapínali kostenými gombičkami do uška z konopnej cverny. Na spodku rukáva bol vyšívaný pás asi 7 cm. Na pleciach bola košeľa tiež vyšívaná. Rukávy s driekovou časťou boli spojené riečicovým zväzom. Golier bol stojací, vyšitý nádherným vzorom. Zapínal sa „žinenkami“ mašličkami červenej farby v normálne dni a modrej farby v pôstnom období a v dňoch smútku. Náprsná časť sa zapínala jedným gombíkom pod „žinkou“. Okolo boli vyšité ešte riedke vzory. „Galoty“ boli z kangánu čierneho ako uhoľ. V robotné dni sa nosili „ekozové“ alebo „cajchové“ šedej farby. Sviatočné nohavice boli na spodnej časti zúžené, aby sa mohli nosiť do čižiem. V kolenovej oblasti boli vypchaté s „katafónmi“. V hornej časti mali sklapaciu „predničku“, cez ktorú bol prevlečený opasok. Prednička bola vyšitá vzorom z čiernej šnôrky. Na oboch bokoch boli vačky. Od vačkov bola prišitá ozdobná šnôrka, ktorá v nadkolennej oblasti tvorila slučkovaný vzor. Na spodnej časti nohavíc, od členkov bola prišitá šnôrka, ktorou sa nohavice upevňovali. Miesto ponožiek sa nosili „onuce“- handry zo starých vriec. Na nohách nosili čižmy s vrzgáčmi. Bola to do duploviek vložená koža natrená „kolofóniou“, aby bolo počuť kráčanie na diaľku. Vrch čižiem bol zdobený pleteným koženým „trojakom“, ktorého ukočenie tvorilo na prednej časti gombíkovú ozdobu. Do práce sa nosili „štíble“ z hovädzej kože, prípadne baganče. Okolo domu sa nosili „drevenice“, v ktorých nosili vatový rukáv zo starých kabátov miesto ponožiek, alebo slama. V týchto dreveniciach sa na fašiangy i krepčilo. Na košeli sa nosil „lajblík“, bez rukávov ozdobený pestrými gombíkmi aj na chrbtovej časti. Vpredu boli dva vačky. Kabát bol z kangáru, alebo alebo súkna s rukávmi a dvoma vačkami. Zvnútra boli tiež dve hlbšie vrecká. Na predných vreckách boli klopy zúbkovaného tvaru. Na kabáte a vačkoch boli štepované vzory. Na rukávoch sa nosili 2 gombičky také isté ako boli na zapínanie kabáta. Gombíky boli kostené pologuľového tvaru zo spodu opatrené uškom na prišitie. Kabát bol bez goliera. Muži nenosili zimné kabáty. V starších časoch sa nosili haleny z ovčej vlny. Cena takého obleku v roku 1937 stála 380.- Kčs.
Ženy: Ešte parádnejší kroj nosili Čakajovské ženy. Treba pripomenúť, že oba druhy krojov sa nachádzajú vo vitrínach Slovenského múzea v Martine. Dievky nosili na hlavách vrkoče vypletané „ihličkami“, ak ich mali stočené do „kahanca“, tak v ňom mali zastrčený hrebienok. Vo vlasoch nosili pestré stužky. Vydaté ženy nosili „čepce“, ktoré boli sviatočné a pracovné. Najmä na sviatky nosili čepce prekrásne zdobené šnúročkami, čipkami, korálkami „karalížami“. Mlada nevesta nosila „partu“, boli to stuhy červenej farby-„atlasky“. Na vrchu party boli dva venčeky z voskových ozdôb a bieleho „pierka“. Pod partou sa nosila šatka. Ženy nosili konopné „rukávce“, na pleciach a ramenách nabraté v podobe gule. Na pleciach bola pestrá výšivka, ako i na zúženej časti na remene. Golierik bol z mäkkého plátna. Vo sviatok so obliekali nádherný „lajblík“. Na chrbtovej časti boli 3 pásy zdobené zlatými „karalýžami“, ktoré sa v drieku zbiehali. Z prednej strany sa zapínali košeľovými gombíčkami. Na prednej strane nosili kašmírové „gonflaše“ s dlhými strapcami. Farba prevládala belasá. Sukne sa nosili z farebného kašmíru, alebo štofu. Na robotný deň z „oxfordu“. Sukne boli v páse narámené a poskladané zo 4 alebo 5 kusov látky. Sklady boli redšie. Spodníky nosili konopné. Čižmy boli s tvrdými sárami a tiež mali vlepené vrzgáče. Opätky boli tenké. Čižmy si dávali šiť v Nových Zámkoch. Na spodnej časti opätku sa nosili podkovičky. Sáry neboli zvlášť zdobené. Na prednej časti bol oblúkovitý výkroj smerom navrch. Pre bežné nosenie sa používali drevenice. Do zimy sa nosili vlnáky a staršie ženy farbisté kožuchy, ktoré boli tiež nádherne zdobené. Na sukniach nosili mladšie ženy „tyranglové“ zástery, ktoré boli kolom dokola zdobené čipkou. Staršie ženy nosili hladké „glotové“ zástery.
V obci sa zachovali veľmi mnohé zvyky, povery, povesti ktoré sa však súčasnou generáciou zabúdajú. Uvedieme iba niektoré: Pozoruhodné sú svadobné zvyky a piesne. Fašiangové zvyky, veľkonočné nosenie Moreny, šibačka a polievačka, svätenie jedál, jánske ohne, žatevné obrady, páračky peria, predvianočné a vianočné zvyky by si zaslúžili osobitné spracovanie. Tiež niektoré piesne a riekanky by bolo treba uchovať. Pre zachovanie jazykových prvkov uvedieme jednu vinšovačku:
Neska čas ranných hodinách
Nad vašim domom anjeli leteli
a vaše meniny Jozefa vítali.
Preto aj ja Vás vítam, od Pána
Boha šťastí pýtam, aby nám dal
Pán Boh zdraví, šťastí, hojné
božské požehnání a po smrti
kráľovstvo nebeské obsáhnutí.
Ale až dá Pán Boh, že by sme
z tohto sveta vykročiť moseli,
nech nám blahoslavená Panna
Mária vyprosí u jej milého syna
nebeského kráľovstva
Poloha a popis obce: Rozloha obce je 5,78km aj s chotárom. Obec leží na pravom brehu rieky Nitry, ktorá mala riečište veľmi znečistené až do regulácie, ktorá bola prevádzkovaná v dlhšom období, hlavne v období hospodárskej krízy v rokoch 1933-1940. premenlivé riečište zapríčiňovalo časté povodne, ktoré ohrozovali katastrofami i obec. Naplaveniny smerom k severu sa začínajú zužovať. Východne od obce začína Tribečské pohorie s vrchmi Zobor (587m) a Žibrica (617m), západne začína Nitrianska Pahorkatina s pahorkami okolo 250 m n. m. asi 30 km. Západnejšie sa tiahne Považský Inovec. Pôda v okolí obce je zo štvrtohorných naplavenín a to väčšinou kolocén a pleistocén , patrí medzi úrodné pôdy. Je základom rozvinutého poľnohospodárstva. Oblasť rieky Radošinky a Perky – potoka býva často zaplavovaná vodou. Priemerné ročné teploty sú 9°C. (V januári –2°C, v júli 20°C). Priemerné ročné zrážky sú 60 mm. Prevažujú vetry severných a severozápadných smerov.
Komunikácie: Obcou prechádza železničná trať Prievidza -Nové Zámky a odbočka Jelšovce – Zbehy, ktorá je napojená na trať Nitra – Leopoldov. Z cestnej dopravy treba spomenúť hlavnú cestu Topoľčany – Nitra a jej odbočku na Zbehy s cestami do Horných Obdokoviec a Piešťan. Doprava je veľmi rušná. Prírastok obyvateľstva má stúpajúcu tendenciu, na 1000 obyvateľov činí 16 osôb ročne. V blízkosti obce sa nenachádzajú žiadne významné staviteľské pamiatky. V časoch pred prvou svetovou vojnou boli v obci 2 cintoríny – starý a nový. Obyvateľstvo obce tvorili prevažne príležitostní robotníci, deputátnici a menšia časť malí a strední roľníci. Ženy pracovali v domácnosti a na poliach statkárov okolí: Zoltán – Nové Sady, Braun – Perkovce, Káčer – Ľudovítová. Matričný obvod bol v Zbehoch do r. 1950, odvtedy v Jelšovciach. Notársky úrad bol v Jelšovciach. Od r. 1920 bol notárom Vojtech Pápay do r. 1925. Od r. 1934 Michal Brusnický do r. 1940. Odvtedy bol notársky úrad až do zrušenia v Zbehoch.
Obvod lekára bol pôvodne vo Výčapoch – Opatovciach. Bola tam tiež lekáreň. Neskôr bolo zriadené zdravotné stredisko v Zbehoch. Obchodná činnosť v obci Čakajovce sa vyvíjala z veľmi skromných podmienok krámového predaja až po vzorný obchodný predaj v súčasnosti. Prvý krm mal občan židovského pôvodu. Neskoršie mal obchodík občan Machala. Žid Ascher mal krčmu a bol súčasne prvým mäsiarom. Vojnoví invalidi Štefan Bíro a Ľudovít Žákovič dostali licenciu na prevádzanie obchodnej činnosti poprvej svetovej vojne. Veľmi aktívne začala činnosť Potravinového družstva, umiestneného v skromných miestnostiach. Prvými družstevnými funkcionármi boli občania našej obce a to Pavol Mako, Pavol Gajdošík, Štefan Gajdošík, Ján Lauko a Štefan Lauko. Potravinové družstvo však zaniklo. Za Slov. Štátu dostal živnostenské oprávnenie Gašpar Gajdošík. Naozajstný obchodný ruch nastáva až po oslobodení, kedy obchod prechádza do rúk ľudového spotrebného družstva Jednoty. Z udalostí minulého storočia, ktoré sa zachovali v spomienkach našich občanov treba spomenúť onemocnenie našich občanov a detí na choleru v roku 1831. Mnohí podľahli tejto vtedy zákernej nemoci. Na jej zlikvidovanie sa muselo prikročiť k prísnym opatreniam. V obci sa musel pozabíjať všetok dobytok. V roku 1884 bola odovzdaná do užívania novovybudovaná trať Topoľčany – Nové Zámky. Na prechode prvej železnice bola veľká slávnosť. Mostné konštrukcie prvej železnice stavali odborníci z Rumunska. Naši občania pracovali na stavbe trati. V druhej polovici 19. st. bol na Kiklove založený park, ktorý bol starostlivo udržiavaný a až do prechodu frontu v 2. sv. vojny bol veľkou ozdobou obce.
Podľa údajov historika Dr. Františka Hrušovského cez obec viedla cesta spájajúca Komárno – Nové Zámky – Nitru – Topľčany – Bojnice smerom severojužným a východozápadným z Nitrianskeho hradu cez Radošinu do Moravian. Tieto cesty sa stretávali v Čakajovciach, kde pri Erdodyho kaštieli bol postavený hostinec, ktorý slúžil ako noclaháreň pre cestujúcich. Týmito cestami tiahli vojská, ktoré dobíjali vtedy známe hrady v Nitre, Hlohovci a ktoré plienili čo sa dalo. Už v 10.,11.,12., a 13. storočí boliokolité obce Nitrianskeho hradu vyplienené. Svätoplukove vojská v. r.1109, v. r. 1241 tatárske hordy zničili všetko obyvateľstvo, v. r. 1272 vojská českého kráľa Premysla Otakara 2., v r. 1285 Kumáni. Ostatné udalosti sú opísané v predchádzajúcich stránkach. Až do konca 19. st. len málo obyvateľstva vedelo čítať a písať. Úradné hlásenia sa oznamovali bubnom. Poľnohospodárska výroba pred 1 sv. vojnou bola nízka. Obilie sa kosilo a mlátilo iba ručne. Používali sa „geple“ na pohon. Pestovali sa iba raž a jačmeň, kukurica a zemiaky. Pšenica iba ojedinele. Obilie sa mlelo v mlyne, ktorého majiteľom bol Jozef Bajzík. Na hospodárskom dvore na Kiklove gazdoval do r. 1910 Ghylanyi, alebo nájomca Lowy. Majetok odkúpil Dr. Gabriel Stadt z Budapešti, ktorý sa o hospodárenie veľmi nestaral. Hospodárstvo viedol Bírešský gazda, ktorému pomáhal žencovský gazda. Na majetku pracovali bíreši a sezónni poľnohospodárski robotníci. Bíreši bývali na Kiklove po dvojiciach v jednom byte so spoločnou kuchyňou a jednou izbou pre každú rodinu. K obci Čakajovce patrila aj osada s názvom Čárda, ktorá však zanikla v r. 1932. Kaštieľ Erdodyho bol zbúraný v r. 1880. Podľa ústnych zpráv sa začalo vyučovať v obci v r. 1860. Vyučoval občan židovského náboženstva v súkromnom dome. Riadna školská budova bola vybudovaná v r. 1885 murárskym majstrom Jánom Makom, cena budovy bola 40 šajnov. Táto bola používaná do roku 1913, kedy bola postavená nová škola na území predchádzajúcej školy. Staviteľ bol Harmat z Nitry. Cena budovy bola 23000 uhorských korún. O jej výstavbu sa zaslúžil vtedajší richtár Klement Rolfes a notár z Jágersegu Imrich krasna. Zmluvy o stavbe a používaní sa nachádzajú v školskej kronike. Škola bola 2 triedna s učiteľským bytom. Prvým správcom na tejto škole bol Kálman Alajoš a učiteľkou Vilma Staveníková.